Prečo som začal písať o odbornej literatúre ...
Bol som v kníkupectve, pozrieť si nejakú knihu o počítačoch - tie teraz letia. Pozrel som na pult, kde som zabadal pomerne dosť kníh, ktoré vyzerali krásne. Hrubé, tenké, príručky používateľa, profesionálne programovanie, výuka programovacieho jazyka XY. No nádhera. Zobral som jednu do rúk a otvoril som ju na strane, kde autor zhrnul "o čom" táto kniha je a čo sa v nej môžeš dozvedieť. Kúpil som ju. Nebudem hovoriť meno autora ani o čom bola. Pre istotu. Keď som sa konečne dostal domov, bol večer a ja som si sadol na záchod a vybalil novú odbornú literatúru. Slovo autora podporilo muju činnosť a ja som začal. Začal som čítať. Postupne som nadobúdal pocit, že som sa asi pomýlil. Nemal som ju kúpiť. Na strane je obrázok počítačovej obrazovky v angličtine a ja čítam preloženú obrazovku z angličtiny. Som rád. Dozvedel som sa nové slovíčko. No vidíš má to zmysel, mozok zajasal a bol chvýľu rád. Tešil sa hlupák. On totiž nevedel, čo ho čaká ďalej. Otočím stranu. Pekný nadpis. A krásny obrázok s podobným spracovaním ako na predchádzajúcej strane. Listujem ďalej a dozvedám sa čo nemám robiť. No nevadí veď som len na 34 strane. Snáď aj prídem k tomu čo potrebujem. Á do kelu. Zase nejaká vsuvka autora o filozofií a obchodnej stratégií spoločnosti XY. No snáď to už bude. Hľadám ďalej. Ukážka najprimitívnejších vecí, ktoré vraj dokáže každý. Fajn. To je niečo pre mňa. No ideme na to ... Po polhodinke trápenia sa, a uvažovania ako dostal autor taký krásny výsledok s týmto postupom, čo tu ukazuje som prišiel na to, že dole je maličká hviezdička a poznámka. Na strane 238 je postup ako dostať pomocou týchto krokov a za pomoci funkcie x takýto obrázok. Ja to vzdávam. Chvíľu posedím rozmýšľam a idem na to znovu. Naučil som sa uvažovať, tak, že musím ísť na to od lesa. Prestal som si namýšlať, že by to mohlo takto fungovať a idem úplne presne podľa autora. Pozriem výsledok. Som sklamaný. Na strane 238 je popis funkcie, kde je napísané niečo v tomto zmysle: Pri spoustení je táto funkcia nedostupná. Ale môžete si ju stiahnuť na internete a je tu aj uvedená adresa. Chcem. Strašne chcem. Pripájam sa a naklepem tam tú adresu, kde by som to mal nájsť. Chvíľka čakania. A už som tam. Stránka bola zrušená. No nič. Otvorím knihu a čítam ďalej. Ešte som stále optimista. Som presvedčený, že na niečo to bude. Snažím sa a robím ďalší postup. Počítač hlási chybu. Pozriem do knihy. Autor dokonca na to upozorňuje. Občas sa stane, že niečo sa vypíše a objavý sa problém. Toto sa ale neobjavuje stále, len občas. Skúšam znova. Nič. Znova. Nič. Som síce blbý ale vytrvalí a tak makám ďalej. Prechádzam na pokročilejšie techniky. A snažím sa ... Vraj snaha sa cení. Snaha bola ocenená. Neurobil som to, co som mal. Som rád, že sa k tomu nemusím vracať. Pôjdem asi spať. A keď mi vyhubujú alebo ma vyhodia z práce, možno budem nútený aj ja napíať knihu o tom, čo neviem, a prípadne tam spomeniem čo sa nesmie robiť a ak zoženiem niečo čo nepôjde, napíšem aj aké chyby to hlási. Ono veci asi netreba brať príliš vážne. Ale veď kto vie ... Možno ten praktický sprievodca až taký praktický ani nie je ... A ktovie čo budem robiť o pár dní aj ja ... Kúpte si potom knihu. Bude hrubá. Možno ešte viac ako to čo vykonáte po jej prečítaní.

Prečo žiarovka svieti ...
Pôvodne dlhý článoček, návšteva elektrotechnického krúžku na ZŠ, 4 roky štúdia na SPŠE (elektrotechnická priemyslovka), kecy, teórie a namotávky a vysvetlovanie a otravovanie známich. A po rokoch som dostal odpoveď.
Článok som zrušil ... Nemal by už význam. Ďakujem týmto za odpoveď.

Prečo rád cestujem v autobuse ...
Cestujem do školy už dosť rokov a stále som prekvapený udalosťami z cesty. Už prvý školský deň, keď som išiel na strednú školu do Piešťan, ma poznačil. Teraz uvažujem že asi doživotne. Prvý školský deň býva autobus narvaný absolútnejšie než absolútne. Nastúpil som na poslednej zástavke v našom mestečku. A teda poviem ti. Krása. Vycerený autobusár - hučí. "Čítaj tvrdo:" Posunte sa tam do zadu. Ved sa tam dá ešte tancuvat. Pri výraze toho chalana čo tam v zadu stál taký pokrivený a namačkaný s trošku nazeleneným výrazovým typom - šabla bude čo nevidieť, som si už pomyslel že tam za chvýľku asi naozaj bude miesto aj na to tancovanie. No nič. Dav ma samovoľne unášal do priestoru autobusu. Chytil som sa držátka. Bolo to zbytočné. Nebolo kam spadnúť. Teraz nasledovali prvé dedinky. Vždy som sa čudoval prečo sú niektoré zástavky také pozohýňané. Ono som to pochopil hneď, keď som len zazrel na zlomok sekundy reakciu chlapiska, keď autobusár nezastavil na zástavke, kde čakal spolu s asi piatimi ďalšími parťákmi. Išie ďalej a vyzeralo to, že pôjdeme non stop bez zastávky. Chyba. Vystupovali niektorý, ktorý boli taký najivný a nevybrali si dovolenku a išli do roboty. Okrem toho v "päťke" sa práve začalo známe mydlenie uší. Vystúpili prvý ľudia a aj ten bledý a zelený chlapčisko sa približoval k dverám. Autobusár asi vedel, že ten chalan si kúpil lístok až do Piešťan a tak mu pred nosom zavrel dvere aby nevystúpil. Nebudem napínať. Vydržal to a nezatancoval. Cesta ide ďalej. Konečne otvorili okienko. Paráda. Síce trošku smrdí močovka ale je to čerstvý vzduch oproti tomu, čo bolo vnútri. Dlho to nevydržalo. Babke vadí prievan. Okienko sa zatvára. A posledný závan vzduchu sa vytratil tak rýchlo, že by ste prisahali, že tam ani nikdy nebol. Postupujem ďalej. Práve niekto niekoho obvinil, že mu berie kabelu. Nervozita stúpa. Je to fajn. Ľudia začínajú byť úprimný. Od srdca si nadávajú a poznámkujú osoby, ktoré stoja v ich blízkosti. Prudké brzdenie. Nič sa nedej len jedna pani zase obviňuje niekoho, že jej stúpil na kabelu. Odpoveď znela rýchlejšie ako škrípanie bŕzd. A čo tam takého máte ? No a klasika. Samozrejme nasledoval srdcervúci monológ postihnutej osoby na všetko s dostatočnou silou v hlase aby to asi všetci počuli . Na predposlednej zástavke pred Piešťanmi bol ešte jeden pokus autobusára niekoho zobrať. Nevyšlo to. Ideme ďalej slniečko sviet a blíži sa konečne koniec. Otvorili sa dvere a ľudia vystupujú. Je to krásne byť zas vonku. A to som išiel len prvý krát ...

Prečo silné osobnosti na autobusovej zástavke konajú zázrak ...
V časoch puberty sa ľudia zamýšľajú nad všeličím. Napr. nad tým, prečo sa ľudia tlačia do autobusu. Tomuto výskumu som venoval asi dva roky svojho života, pravideľným pozorovaním, a testovaním správania sa ľudí. Ak niečo robíš cieľavedome začínaš si veľmi všímať detailíky. Toto som robil ešte s jedným kamarátom aj ja. Bohužiaľ zatiaľ som neprišiel na odpoveď a ani som žiadnu nedostal. Snáď časom sa nájde niekto kto uspokojí moju túžbu po poznaní ...
Prvé čo nás upútalo, bol fakt, že tlačenica na zástavke nie je vždy rovnaká. Záleží od toho koľko osôb a akých sa nachádza na zástavke. Po nejakom čase tlačenia sa, ma to prestalo baviť sa stále drgať a mačkať sa tam, a potom si sadnúť a počúvať tie reči. Netlač sa, vypadni a podobné. Uvedomil som si, že ľudia sú nespokojný a budú asi stále. Preto som sa preorientoval na fakt, že ľudia ktorí sedia na lavičke, keď má prísť autobus a niekto sa postaví, zdvyhnú sa aj ostatný a idú stáť. Toto ale neplatí vždy. Chvýľku sme sa pokúšali aj mi dokázať niečo podobné. Vždy presne 10 min pred odchodom napochodoval jeden alebo druhý alebo aj obaja. Nič sa nestalo, nikto sa nepridal. Každý na nás kašlal. Nikto sa nepostavil z lavičky a nepridal sa k nám k silnému jadru vytvoriť tlačenkovú skupinku. Postupom času sme prišli na to, že treba silnú osobnosť. Proste sa musí sa postaviť silná osobnosť. Silná myslím tým nejakého "Dolfa", ktorý uchváti dav. Dav odhodlaný sa rvať do autobusu a tlačiť sa do poslednej kvapky potu a ukázať ostatným, že má na vrch a dostane sa do vozidla hromadnej dopravy prvý. Prišiel som na to že kamarát ani ja sme silné osobnoti neni. Museli sme si pomôcť niečím, čo je silné a energické a proste osobnosť. Čo iné sa dalo spraviť. Museli sme osloviť ženu. Pani, ktorá bola vyberaná podľa tých najprísnejších kritérií, bola dosť prekvapená, keď sme presne desať minút pred odchodom autobusu prišli istý deň a požiadali ju. "Prosím Vás, neboli by ste taká ochotná a neišli by ste sa postaviť na zastávku ?" Kupodivu bez otázok išla. (Mali sme obaja dlhé vlasy a vek okolo 17/18 rokov). V tom momente sa zdvihli všetci, čo už čakali "sediačky" na autobus a obklopili našu osobnosť. Zastavkový efekt fungoval. Toto je aj jednoduchý test vašej osobnosti. Skús si to. Zástavkový efekt funguje 100%. Je to krásne. Je to krajšie ako spartakijájda. Len si predstavte tých ľudí, ktorý pokojne sedeli na lavička a zrazu sa to vyrojí a namačká sa to na pár metroch. A spoločne čakajú na autobus. Majú spoločný cieľ. Majú spoločný zmysel státia na zastávke. Ach Vladimíre Iliči. Splnil sa ti sen. Ľudia majú spoločné ciele, spoločnú zástavku, spoločného ducha autobusovej prepravy. Zástavkový efekt, si krásny - našej povahy obraz ... Si náš. Si zástavkový efekt a zázrak konania silnej osobnosti.

Prečo je známka tri (tri mínus) taká krásna.
Ten kto chodil na výšku mal určite svoj "obľúbený" predmet. Obľúbenosť predmetov je zapríčinená mnohými faktormi. Spomeňme len niektoré. Nudný predmet, nepodstatný ale nutný. Študent považuje tento predmet k životu nepotrebný a býva často prehnane nadhodnotený a teda vŠeobecne neobľúbený. Ak sa táto idilka doplní o vhodného pedagóga, výhra je istá. Na takúto skúšku sa chodí robiť štatistika, špekulovať, volí sa vhodná stratégia a ešte vhodnejšie oblečenie a generuje sa nová slovná zásoba. Rozmýšľa sa nad tým, či sa môže alebo nemôže pred vchodom k nemu ísť si ešte zafajčiť a či niekto nepozná kde presne býva, prípadne, či niekto náhodou nepozná jeho dcéru alebo syna prípadne iných blízkych príbuzných. Pri vchode do miestnosti z našeho obľúbeného predmetu skúšajúci na nás mrkne a odpovie na pozdrav: "Dobrí deň, no tak poďte ...", pričom sa skúšajúci dokonale baví a študent sa vo chvýľke dokonale potí. Po trápnom ukazovaní chabých vedomostí študenta a evidentnej snahe skúšajúceho "dať to", študent trepne na koniec totálnu sprostosť čím sa duchovne človek, ktorý učí daný predmet už X rokov a ktorý skúša 3 týždeň a práve toto je už druhý deň po sebe a pred vami tam už boli aspon 10, dostáva do štádia exponenciálneho stúpania adrenalínu na hladinu X+1 a niekedy slušne a niekedy zasa nie, pošle študenta dobrať si danú problematiku a doplniť si vedomosti z uvedenej látky.
 
Po absolvovaní takýchto hodín života, sa študent pozrie a zahlási pár slov na adresu skúšajúceho a skúšajúci na adresu študentov v zmysle rovnakom malý rozdiel je len vo formulácií vety. Preto je nádherný pocit, ak študent už vie, že nič nevie a keď už skúšajúci povie tie krásne slová. No lepšie to nebude beriete 3 (3-)? A študent ktorý už v srdci jasá sa ale premáha aby povedal. Áno ďakujem pán docent nech sa páči index. Nech sa páči. Dovidenia odpovie skúšajúci. Mohol by tu byť už aj záver. Ale pre tých, čo to nepoznajú predsa len. Smutný a sklamaný študent sa vytacká k najbližšiemu vhodnému podniku a zapíja zlosť a neúspech ... On totiž práve dostal 3-.